Sila a mágia v ľuďoch a prírode

Príbeh o Ruženke.

Ten príbeh začal i skončil ako toľko iných- v krčme.

To bolo hneď po sametovej revolúcii, tak tesne, že mnohí ešte potajme šuškali- len počkajte, veď to im neprejde, Havla zase zavrú a bude to, a až sa to obráti, tak vám to komunisti spočítajú….

Lenže ono sa to stále nejako neobracalo.

A nakoniec aj tí najväčší zbabelci, čo sa zatiaľ schovávali za “rozumné“ chovanie, museli si priznať svoju zbabelosť a uvedomiť si, že skutočne nastali nové časy.               Čo je to podivuhodné v ľudskej povahe, že radšej vidíme statočných prehrávať, aby sme ospravedlnili vlastnú zbabelosť a mohli potom múdro pokyvovať hlavami- vidíte, blázni, ako dopadli, veď my sme to hovorili… Ach áno, ale nikdy by sa história nepohla ďalej bez svojich vyvolených, či už bláznov, svätcov alebo vodcov, bez tých, čo boli v pravej v pravej chvíli na pravom mieste, pripravení , plní ohňa a veriaci vo svoju pravdu…

No nech už to bolo akokoľvek, nakoniec aj ti najväčší pesimisti museli uznať, že to už asi takto zostane.

Tie nové neporiadky, ako s obľubou hovorieval môj najmilší stály hosť, dedko Pařízek

V tom čase som už asi piatym rokom robila vedúcu malej krčmičky u nás v osade.

No áno, bola som pani vedúca, ale aj servírka a upratovačka v jednej osobe. Ale práca to bola skvelá, otváralo sa až navečer, od Jednoty som mala hore pekný podkrovný bytoček a pre deti veľký ohradený dvor a záhradu plnú stromov- proste nádhera.

Dedinka zďaleka nie stredisková, sotva pol stovky  domčekov a z toho polovička pražácke chalupy, schované v lesoch neďaleko hraníc,, proste zabudnutá pohraničná obec, bývalé Sudety.

Mala som presne sedem stálych hosťov, občas pár traktoristov z okolia, ale soboty –nedele bývala krčmička natrieskaná chalupármi, sem tam nejakeké akcie a tancovačky, a tak sa to tak-tak nejak vyrovnalo.

Môj najmilší hosť bol dedko Pařízek ,jeden zo starousadlíkov, mierny a láskavý človek. Vrátil sa domov z nútených prác hneď po vojne, pamätal si „odsun“ a na tých, čo „zaberali“ po Nemcoch, sa díval s nevraživým odstupom.

-„ Len sa pozrite , trebárs tam, Kolár. To už je tretí barak, čo v ňom býva. Za dva roky rozpredal a zhuntoval dva statky, a že to pane boli vedené statky, krížom slamy nepreložil, a keď už nebolo čo predávať, bežal na výbor a zabral ďalší barak.

Ten si vedel vždycky poradiť, predával pašerákom, čo si kto z domu chcel odniesť, a za ťažké peniaze, to mi verte.  Vtedy nebolo jednoduchšieho zárobku, pri odsunu si tí chudáci   mohli vziať iba batôžok, dvadsať kilo…no a čo mnohí zabudli alebo už nemohli odniesť,,dalo sa kúpiť cez pašerákov.  Peňazí bolo po vojne málo, každý si chcel pomôcť, ale predávať Bibliu po babičke.. to nosí nešťastie…

„ Bibliu po babičke?“- nedala mi zvedavosť,:-“ ako sa dá predať biblia po babičke?“-

-„No draho, panička, draho. Ani ja by som sa to nedozvedel, ale sám sa chválil opitý v krčme, tu práve v tejto, viete?“-

-„To sa robilo bežne, že sudeťáci si poslali po nejaké drobnosti, pamiatky, pašeráka cez hranicu. Ten zaplatil, ľudia predali. Tí slušnejší ani nežiadali moc, ale povedzte sama, napadlo by vás predávať rodinné fotky a Biblie? No vidíte, a on si na tom založil celú živnosť. 

Poobchádzal baraky, povyberal, čo sa mu zdalo, že ľudia kedysi s láskou opatrovali, a potom ponúkal za hranice.

Sväté obrázky, fotky, Biblie s rodokmeňmi…to sa tak skorej písavalo, do biblie, kto sa kedy narodil a tak, to malo nejakú cenu… pre niekoho…a tak vyháňal ceny, ako sa dalo.

A kde už nebolo čo predávať, udal pašeráka a dostal ešte odmenu a metál za bdelosť…

Ale statok už mu nedali, on bol vždy skorej na kecy a na kšefty než na normálnu robotu. Zostala mu potom už iba tá ratejna, kde teraz býva. Nebol to špatný dom, ale keď sa o dom nestaráte…pokrčil ramenami.

Jój, ja by som mohol rozprávať….začínal vždy tak po tretom pivku.

A aj rozprával.

Tak som sa po kúskoch, časom, dozvedala zabudnuté historky i štiplavé klebety, niekedy úsmevné, ale väčšinou skoro strašidelné historky z doby osídľovania sudetského pohraničia po odsune Nemcov..

Iba to, čo ma najviac zaujímalo, história hostinca, kde som pracovala, vždy zahovoril…a tak som mala iba strohú informáciu, že krčma patrila predtým nemeckým židom- ale ďalej sme sa nedostali, dedko vždy šikovne začal iný príbeh a moje otázky zahral do autu.

A nech som sa pýtala koho som len chcela, každý iba pokrčil ramenami a zrazu si na nič nepamätal….

Už som sa pomaly zmierovala s tým, že tajuplná história, o ktorej nikto nehovorí, navždy zostane záhadou, až prišiel ten deň.

V ten podvečer pribehol dedko Pařízek do hostinca dobré dve hodiny pred otvorením, ale búchal na dvere tak nahnevane a vytrvalo, že som mu, celá vyľakaná, zbehla dolu otvoriť.

-„Natočte mi jedno, dviečatko, a nalejte panáka,“- začal hneď vo dverách: -„ a sebe jedného tiež, to je na mňa, pretože to čo vám poviem, to vás porazí.“-

Vyhovela som mu s úsmevom a čakala, s čím príde po takom dramatickom nástupe.

-„ Ten prašivý sviniar sa vracia do dediny,“- prehlásil, hneď ako s rozmachom do seba hodil elegantným oblúkom poldecák.

Nasledovalo ešte niekoľko, naprosto nepublikovateľných jadrných prívlastkov, než si dedo Pařízek uvedomil môj nič nechápajúci údiv.

„-No Kovárik, Rudo Kovárik dostal v reštitúcii celý hostinec, s domom, stodolami aj roľami, čo k tomu patrí, a už odkazoval, že poletíte aj s tými parchantami, no bez urážky, to on tak, aj hasičom napísal že musia vrátiť garáže , čo mu teraz patrí no nebojte sa nič, my vás nedáme, to by tak ešte bolo, ksindel jeden zupácký, on má tu odvahu sa sem vracať,no nič sa nebojte, tu je ešte pár chlapov, čo vezmú vidly do ruky, keby sa tu ukázal…,“- narovnal furiantsky ramená a ja som iba nevychádzala z údivu.

Môj milý stály hosť, usmievavý dedko Pařízek bol rozhnevaný na najvyššiu mieru.

Dlho sme o tej správe ešte spolu diskutovali, nikto nevedel čo a ako, ani ja som sa z podniku toho tiež moc nedozvedela, Jednota sa pomaly rozpadala, ako sa jednotlivé budovy vracali v reštitúciách, doba bola rýchla a splašená a vlastne nikto nevedel čo a ako….

A tak vtedy, ten dlhý podvečer, pomaly a po kúskoch, za komentárov ostatných starčekov, som sa konečne dozvedela celú pohnutú históriu miestneho hostinca.

Pôvodne hostinec skutočne patril rodine nemeckých židov. Manželom so 17 ročnou dcérou Ruženkou.

-„ Ale on to bol slušný človek, ten Hanuš, nemyslite si, ani nepančoval víno ako ostatní židia, a Ruženka, tá bola krásna ako kvetinka…

-„No, šak ju tuto Pařízek uháňal, ako keby v dedine nebolo dosť poriadnych dievčat,“- odfrkol si pohŕdavo jeden z poslucháčov, ale to už dedko, podporený niekoľkými poldeci, vyštartoval:

-„ Ba som ju miloval, ty trúba zabednená, čo ty vieš čo to je milovať!“-

Ale ten sa tiež tak ľahko nedal.

– „ Miloval, pchá. Ale hubu si držal, ako všetci, i keď si videl, ako ju Rudla trápi a mláti, čo?“-

Schyľovalo sa k ďalšej hádke, tak som radšej rýchlo zasiahla.

-„ Nehádajte sa, prosím vás, povedzte mi, ako to bolo ďalej?“-

A príbeh sa pohol.

Rodina Hanušovcov zo strachu před nacistami opustila dedinu hneď po vyhlásení protektorátu, a podarilo sa im šťastlivo zmiznúť niekde v cudzine u príbuzných.

Hostinec i statok nechali v dobrých rukách- šikovnému Rudovi Kovárikovi, ktorý u nich občas vypomáhal a sám sa ponúkol, že hostinec ďalej povedie, aj gazdovstvo bude zveľaďovať a pokonajú sa, až sa rodina po vojne vráti.

Nikto mu nijak moc neveril, ale majiteľ nemal moc na výber, zostať znamenalo prísť nielen o majetok, ale i o život, a Rudo bol mladík z česko-nemeckej rodiny, ktorý sa hlásil k ríšskym ideám – typický prisluhovač a donášač. Mal teda reálnu nádej, že mu krčmu nechajú…a naozaj- Rudo Kovárik zostal v dedine a hospodáril, i keď ostatní mladí boli postupne odvezení na nútené práce …

Nakoniec sa všetci dočkali, vojna skončila. Zo starousadlíkov sa domov vratili iba dedo Pařízek a jeho dvaja susedia. A tak teraz sú na rade so sťahovaním Nemci. Začína odsun.

Do dediny sa po vojne vrátil i starý Hanuš s dcérou. Žena mu v cudzine zomrela, a doma ho čakal ďalší šok.

S páskou Rudej Gardy na rukáve tu organiuje odsun Rudo Kovárik, ten preklínaný prisluhovač nacizmu. S partou ostrých chlapcov sa v hostinci navzájom oslavujú z hrdinských činov.

Pretože Rudo Kovárik je v tejto pohnutej dobe revolucionárom, povstalcom a partizánskym hrdinom. Nikto netuší, kde k tej pocte prišiel a nikto sa ho ani nepýta, kde bol ten posledný polrok vojny, keď už to s náckami išlo dolu kopcom.

Rudo Kovárik je teraz rudý komisár a vyberá ľudí k odsunu. Takých sa nikto nepýta.

Mladého z kovárne vytiahli na bariny a stĺkli do bezvedomia, polesného zastrelil sám Rudo a nahlas sa tým pýši v hostinci, šeptá sa o ďalších mŕtvych a stratených.          Ale nikto sa na nič nepýta. Nie je to doba na otázky.

Potom prichádza ten deň, keď si Nemci balia svojich povolených 20 kilo na osobu a zanechávajú za sebou svoje domovy, svoje statky a majetky….

Na zoznamu k odsunu je aj hostinský Hanuš a jeho dcéra.

Deň před odsunom dostávajú Hanušovci vzácnu návštevu a Ruženka ponuku na svadbu. Ponuka je jasná- Ruženka si vezme Rudu Kovárika, hrdinského partizána, a on za odmenu zachráni ju a jej otca pred odsunom. Hostinec a hospodárstvo tak zostane v rodine, i keď ho samozrejme napíšu na Rudu.

Nakoniec, on už má aj tak zariadené, že sa stane „ národným správcom“, takže majetok je už tak ako tak jeho….

Alebo môže Ruženka ponuku odmietnuť, a pomašíruje i s oteckom do Nemecka s batôžkom. Nenájde sa nikto, kto by im dosvedčil, že neboli nacisti, veď celú vojnu boli bohvie kde …

A pomoct im môže len partizán Ruda….

A tak sa tí, čo utekali z domova pred nacistami, dostali do situácie, kedy mali utekať pred víťazmi nad nacizmom…

Nikto sa už zrejme nikdy nedozvie, čo presne sa odohralo v podkrovnom byte nad hostincom. Pravdou zostávajú iba holé fakty.

Starého Hanuša našli druhý deň ráno obeseného v stodole a za pár dní na to si Ruženka vzala Rudolfa Kovárika za manžela.

Vydržala s ním päť rokov. Deti nemali. A potom ju jedno jesenné ráno našla susedka mŕtvu. V besiedke vzadu v sade  si podrezala žily….

No veď,všetci to vedeli, ako ju ten hulvát mlátil, drela na poli i v hostinci za štyroch, i pred ľuďmi na ňu hulákal, iného mena jej nedal než ty sviňa židovská…“- pokyvoval hlavičkou zasmušilý pamätník.

Všetci to vedeli, ale nikto nič nepovedal. Nikto jej nepomohol.

Ako tiež. Rudo Kovárik bol v tej dobe už riadnym členom štátnej bezpečnosti a Ruženka- to bola jeho rodinná záležitosť….

Dotiahol to potom až na kraj, a i keď potom hostinec zoštátnili a gazdovstvo vzali do družstva, on sa tu užnikdy neukázal. Možno sa predsa len bál,že by sa niekto ozval…Ani na pohreb neprišiel. A taký krásny pohreb mala, celá dedina ju prišla odprevadiť, ženské ju oplakávali ako vlastnú dcéru…

Cítila som, ako mi po chrbte cupitá mráz z tej hrôzyplnej predstavy. Áno, oplakať ju išli všetci, to sa patrilo. Ale keď bola živá, nikto jej nepomohol…

Nie, nie iba ten surovec manžel, vy všetci ste jej pomohli do hrobu, chcelo sa mi kričať- ale čo z toho?

V hostinci mi sedelo pár ufňukaných dedkov, všetko cez sedemdesiat, čo sa práve snažili predo mnou ospravedlniť vlastný pocit viny poukazovaním na väčšieho vinníka.. Ale to všetko je už vlastne viac než pol storočia preč..…

Iba tí ľudia. Títo ľudia, všetkých ich poznám a mám ich rada, chodia sem denne…naučila som sa ich mať rada, považovať ich za súčasť svojho života a domova…títo ľudia…

Mala som pocit, ako keby sa mi naraz zrútil celý ten láskavý svet, ktorý som si za tie roky okolo seba vybudovala, svet, ktorý som poznala, svet, ktorý ma takú dlhú dobu tak láskavo obklopoval.

„No, a tento Rudo sa vracia,“- prerušil moje zdrtené mlčanie dedo Pařízek

„ Ako jediný žijúci príbuzný si zariadil reštitúciu, pretože je vdovec po Ruženke a Ruženka bola posledný právoplatný majiteľ…No, tak to chodí…Taký grázel sa nestratí, už je síce tiež v dôchodku, ale odišiel z vysokej stoličky, jojoj, on si vždycky vedel poradiť,“- vzdychol si takmer obdivne.

Koniec tohoto príbehu je veľmi kratučký.

Rudolf Kovárik sa do rodnej obce nevrátil.

Iba ja som dostala oficiálnu návštevu jeho právnikov, ktorí mi oznámili, že nový majiteľ po dohode s Jednotou krčmu zaviera a ja mám výpoveď z bytu. Okamžitú, pretože objekt je určený k predaji a kupca už majú.

Trvala som na tom, že mám zákonný nárok na náhradné ubytovanie, pretože v byte mám trvalý pobyt a predsa ma nemôžu vyhodiť s tromi deťmi na ulicu…

Páni sa odporúčali a sľúbili, že sa ozvú…

Novú prácu som si bez problémov našla v meste , iba pár kilometrov vzdialenom. Necelý týždeň nato sa páni ozvali…

Prišla som z práce domov – dvere bytu boli vylomené, celá moja domácnosť nahádzaná na jednej veľkej hromade v sále hostinca…nábytok, šaty, detské hračky, knihy- všetko…

Nie, vlastne nie všetko ,chýbal miešenský porcelánový servis po otcovi, niektoré vzácne zväzky z knihovne, obrazy, .…ale iba originály…proste všetko cenné…

Sál bol totiž dokorán otvorený pre robotníkov, ktorí práve skladali škridle zo strechy….

Okamžite som bežala na políciu, ale tam už boli informovaní, majiteľ im všetko ohlásil,   vraj hrozila katastrofa, padala časť strechy a majiteľ v súlade zo zákonom musel zasiahnuť…áno, v tom prípade má právo do svojho bytu vstúpiť i bez vedomia nájomníka…

Jeden z policajtov mi dôverne poradil, aby som si moc nevyskakovala. Pán majiteľ je síce v dôchodku, ale bol dosť vysoké zviera na polícii, aby som nemala proti nemu šancu…ach áno, argumentovať tím, že nemám kam íst, by mi vraj neradil, to nie je múdre, pán majiteľ všetko zariadil na sociálnom úrade ,takže moje deti môžu byt okamžite z dôvodu núdze umiestnené v detskom domove a pre mňa vraj zaistil náhradné ubytovanie na ubytovni v meste kde pracujem…

Nevyskakovala som si.

Oplakala som svoj domov, pretože po mojom návrate z polície ma už do domu nepustili- hneď z prahu ma vyhodila ochranka nového pána majiteľa….

Vrátila som sa na políciu,tam iba krčili ramenami, vraj, je to súkromný majetok, nemusí ma tam pustiť…plakala som, že ma chcú okradnúť o všetko…na polícii so mnou spísali dlhú zápisnicu a chceli po mne, aby som dokázala, že veci zložené v hostinci sú moje… ale ešte aj tie účty, čo by potvrdili aspoň pár vecí ako moje vlastníctvo, zostali v zásuvke doma…doma.. vlastne na tanečnom parkete sály hostinca…knihy som zhromažďovala viac než dvadsať rokov, na dedičstvo po otcovi som nemala tiež žiadny doklad…

Poľutovali ma a oznámili, že sa teda nedá nič robiť….a zase mi poradili sociálni úrad.. o deti že sa mi určite postarajú…

A tak som radšej v tichosti a bez protestov zmizla do podnájmu, …a vďačila bohom, že sociálna pracovníčka, ktorá vzápätí prišla skontrolovať úroveň nášho bývania, predsa len uznala byt prvej kategórie za vyhovujúci… a znovu ma uistila že miesto pre moje deti je v ústave pripravené, keď mám tak vysoko postaveného zástancu….Takže pokiaľ by som si naďalej sťažovala, že ma pripravili o domov, postarajú sa o moje deti aj bez mojej žiadosti…

Už som si viac nesťažovala.

Ubehlo veľa rokov a ja som od tej doby už nikdy nebola v dedinke, kde som prežila tak krásne roky života .

I keď teraz by som sa už mohla vrátiť…už ma nikto nemôže držať v šachu tichou hrozbou, že mi násilné odoberú deti…Moje deti sú už dospelé…

Ale ja sa tam nikdy, nikdy nedokážem vrátiť…

Nemôžem, vážne, verte mi…

Pretože medzi robotníkmi, ktorí tak narýchlo rozoberali úplne novú strechu môjho domova, medzi ľuďmi, ktorí ma okradli o veci mne drahé, aby mohol nový pán majiteľ predstierať nutnú rekonštrukciu, sa ako pilné včeličky činili všetci moji milí stálí hostia- partia dôchodcov na dobre zaplatenej brigáde.

Šéfoval im dedko Pařízek. …